I also celebrate my Bday twice a year.

Raz som v jednom filme počula, že keď adoptované dieťatko príde do rodiny, deň jeho príchodu sa oslavuje ako srdiečkové narodeniny. Ja tiež oslavujem dvoje narodeniny v roku. Jedny tie ozajstné a druhé patria mojej kostnej dreni. Práve 17.január je venovaný tým druhým. Tento rok je to ešte o čosi významnejšie, pretože moja kostná dreň oslavuje okrúhly sviatok a pomaly sa už dostáva do obdobia puberty :) 

Dni od 9.januára prežívam intenzívnejšie. V ten deň ma prijali do nemocnice na transplantačnú jednotku. Stále si pamätám, že skôr, ako ma stihli ubytovať, stihla ma jedna pani doktorka na oddelení OAIM vystrašiť pri zavádzaní kanily. 

Byť sama celé dni v izolácii znamenalo aj: byť 7 dní pred dňom D non stop napojená na hadičku  so "zázračnou" tekutinou, nevedieť sa dočkať normálneho jedla, lebo aj párky tam boli nechutné, opustiť izbu len ráno pred vyžiarením, sprchovať sa smradľavým Betadinom namiesto voňavého sprchového gélu, stretnúť počas žiarenia izby Ndika a rozprávať si s ním po francúzsky, mať pustenú telku, hoci mi ubúdalo síl aj na jej počúvanie, telefonovať s mamou Jojou a ockom Jankom každé ráno, myslieť na tatina, ktorý nás opustil len dva týždne pred mojou hospitalizáciou, ležať a nevládať ani dýchať, premýšľať, ako mamina zvláda chodiť do práce (nepochopiteľné), kukať von oknom na padajúci sneh, vidieť cez okno sesternice, tešiť sa na príchod sestričky, či doktorov, očakávať svoju kostnú dreň a jej reakciu po tom dôležitom dni. 

Dnes to je už určite iné. Izby sú krajšie, pacientom pomáha internet byť v kontakte s blízkymi, ale najdôležitejšie je aj dnes zachovať pokoj a pozitívne myslenie.

Tortu, ktorú mi dal urobiť môj Pišta, sme si dali ku kávičke v sobotu poobede. Modrý kvietok ma síce moc nevystihuje (to asi zabudol), ale chutila výborne. Kávovo-banánová s jahodovým džemom a biela piškóta ♥ Ďakujem Srdiečko!

Once, I heard in a film I was watching that when an adopted child comes into a family, this day is celebrated and called Heart Bday! I also celebrate my Bday twice a year. The 1st one real and the 2nd one is my bone marrow Bday. That famous day was for me on the 17th January! This year it is much more special, because the number is more special, too. My marrow is getting older and it is nearly in the age of puberty :)

The days from the 9th January are more intense for me. That day they hospitalized me for a bone marrow transplant surgery. That day my special stay on Transplantation Unit started. I still remember that before I could find my bed, one doctor from OAIM ward frightened me during an application of an injection. 

Stay alone in a complete isolation also meant: be non-stop connected to the "miraculous" liquid 7 days before that important day, can not hardly wait a normal food, because even frankfurters were disgusting there, leave room only in the morning before they start treating it with radiation, have a shower using that smelly Betadine instead of a nice shower gel, meet Ndiko while there is a radiation in my room and talk to him in French, switch the TV on although my energy for listening to it was extremely falling down, call with my grandpa Ocko Janko and my grandma Mama Joja every morning, think about my dad who passed away 2 weeks before my hospitalization, be lying in the bed and do not have enough energy to breathe, think about my mum and about how she deals with going to work (incomprehensible!), look out of the window when it snows, see my cousins by the window, look forward to nurses or doctors coming to see me, expect my marrow and its reaction after that important day. 

Things are certainly different these days. The rooms are more beautiful, internet helps to patients to be in a contact with their relatives, but the most important is to keep calm and think positive. 

We ate the cake, my Pišta gave me, during our Saturday afternoon coffee break. The blue flower is not really me (he´s probably forgotten) but the cake was delicious. Coffee-banana flavour with strawberry jam and white sponge batter ♥ Tx my darling!